Winter makes me feel nostalgic

Despite the fact that I have specific memories for each season, winter brings me the biggest nostalgic feeling. I remember my childhood most often when I walk around the frozen lake in the park in my hometown of Nitra. Winters used to be colder than nowadays (except for this year), that´s why I used to regularly go ice skating and play ice hockey on the lake. I was freezing, but I was so glad I was playing winter sports that I didn´t feel it. After my parents finally succeeded in bringing me home, it was the right time for my favorite rituals. While my mom was preparing a hot coco for me, I would wash my hands in warm water to unfreeze them. I would put my feet on a warm radiator and grab the coco into my hands.

Back then I was happy that I wasn´t part of the adult world. They used to complain about winter and the snow and they could not get to work easily or go shopping. I also went to school every day but in contrast to them, I prolonged my way home to enjoy the snow. I made a few angels in the snow field, I collected icicles and built a nice snowman.

But times are changing and I grew up too. I became an adult so quickly and naturally that I didn´t even realized it. Instead of sliding on the ice, I take care not to fall down. I don´t remember how a real snowball fight looks like and I don´t remember when I built a snowman for the last time.

Despite of all of this, I wouldn´t want to go back to my childhood times. But sometimes, when I remember my childish me, I try to bring it again into my everyday life.

000006000014000046000019a000036000008000044000038

 

Posolstvo voľného času

Keď som mala asi dvanásť rokov, učila som sa hrať na gitare. Snažila som sa, ale gitaru som po krátkom čase oprela do kúta a ani som na ňu nepozrela. Pred dvoma rokmi som začala hrať opäť. S menšími či väčšími prestávkami sa tomu venujem doteraz a stále ma to baví a napĺňa.

Keď som mala asi trinásť rokov, písala som básne.  Bolo to zrejme tým pubertálnym obdobím a ja som potrebovala svoje pocity s niekým zdieľať – keď aj len s papierom. Na dlhší čas som s tým prestala napriek tomu, že mi to veľmi pomáhalo. Opäť som sa k tomu vrátila o pár rokov. Aj teraz, keď mávam ťažšie obdobie, napíšem si pre seba zopár veršov.

A do tretice – vždy ma fascinovala kamera. Kedysi som túžila točiť videá a stať sa kameramankou. Dlho som na to nemyslela a tá predstava ma už nenapĺňa, ale vrátila sa v inej podobe – fotenie. Je to pre mňa činnosť, ktorú už tak ľahko nezavesím na klinec a keď sa jej dlhšie nevenujem, začne mi chýbať.

Raz som kdesi čítala, že posolstvom človeka je to, k čomu sa nakoniec vždy vráti. A verím tomu. Skúste aj vy vytiahnuť staré klávesy, farby a štetce alebo napíšte nejaký príbeh. Nejde ani o ten výsledok, ale o moment prítomného okamihu, ktorý vám dokáže dať naozaj veľa. A možno nakoniec zistíte, že ste opäť našli zmysel života :).

IMG_0794a IMG_3033 IMG_0751a IMG_3043 IMG_3021a